Jednorázovky :) - Snehová vločka

Snehová vločka

Dnes, už dnes nastane ten veľký deň. Cítim to v kostiach … no tak v kostiach asi nie, keďže žiadne nemám. Pýtate sa čo som? Dám vám pomôcku. Nemám kosti, ale nie som živočích. Niekedy som voda, potom sneh. No, už to asi viete. Som snehová vločka a som na to právom pyšná. Veď čo môže byť krajšie, ako vidieť šťastné úsmevy na tvárach detí? Keď viete, že ste súčasťou tej nádhernej prikrývky, ktorá na čas zahalí krajinu? Niekedy nadobúdate formu snehuliakov, alebo gulí, ktorými sa decká ohadzujú a spôsobuje im náramné potešenie vidieť, ako sa snehová guľa rozpleskne na tvári kamaráta. Ale po zime nasleduje smutné obdobie. Smutné obdobie pre nás, snehové vločky. Ľudia sa väčšinou na jar tešia, lebo tráva sa zelená, snežienky kvitnú a sneh sa topí. Vtedy nastane čas, aby sme sa pobrali do obláčikov, aby sme mohli zase na zimu prísť potešiť krajinu. Ale teraz budem uvažovať o krajších veciach. Veď dnes konečne dopadnem na tú modrú planétu Zem. A budem …
„Vločky do pozoru, pripravte sa!!! Ale nešuchcite sa tam! Kto má na vás stále dozerať? A ty tam, prosím ťa pekne ako to vyzeráš? Určite si sa ohrievala na radiátory a teraz si roztečená. Choď na minútu do mrazničky a potom sa spustíš s druhou várkou. A druhý krát to nerob, rozumieš?“
Pán dozorca musí zase robiť poriadok. Ale nechápem, prečo sa tak rozčuľuje, veď chudinke vločke vytryskli slzy, takže je ešte viac rozmáčaná, ako bola doteraz.
„Dúfam, že už žiadna z vás nechystá nejaké katastrofické divadlo a môžeme ísť. Takže na tri. Jeden, dva, tri!“
Mráčik sa otvoril a my letíme. Je to ten najúžasnejší pocit, aký som doteraz zažila. Len sa vznášať a na nič nemyslieť. Myslieť len na to, ako klesáte stále nižšie a nižšie, ako keby ste boli pierko. Tak ľahučká, ako sa len dalo som dopadla za zem, kde sa už hromadili moje sestry. Všade je taký posvätný kľud, akoby bol toto raj. Odráža sa na mne svetielko z vianočného stromčeka. Prišli sme práve včas. Na Vianoce. Počujem smiech a výkriky, ktoré sa ozývajú touto čarovnou dolinou. Napäto čakám, kedy už konečne niekto vyjde von a začne sa hrať so snehom.
Som sklamaná. Je už úplný večer a stále nikto nikde. Musím sa zmieriť s krutým faktom, že na Vianoce sa von asi nechodí. Som toho veľmi smutná, ale aj tak som zaspala.
„ÁÁÁ … pozri, aký nádherný sniežik napadal. Poďme sa guľovať!“
Sníva sa mi, alebo naozaj sa ide niekto guľovať. Neuveriteľné … ale je to pravda presvedčil ma o tom fakt, že v jednej chvíli som pokojne ležala, v druhej som sa ocitla vo vzduchu, v tretej som letela a v štvrtej som sa rozpleskla niekomu na tvári. Je to úžasné. V duchu som výskala a kričala s tými deťmi a náramne sa mi to páčilo. Na obed vyšla von nejaká mamina a zvolala svoje deti dovnútra. Na to sa z každých dverí povystrkali hlavy mamí, a tak sa už nikto nehral. Po obede znovu prišli deti, ale tentoraz sa neguľovali. Stavali snehuliaka. Ja som bola súčasť stredne tučného brucha.
Asi o tri dni sa snehuliak zrútil, ako opitý, aby ho mohol nahradiť ešte väčší a krajší. Takto to išlo celú zimu, až nastala jar. Čas lúčení sĺz a bolesti. Celé dni a noci som preplakala, tak to tak aj vyzeralo. Sneh bol mokrý a topil sa. Bola som z toho zúfalá a na nálade mi nepridávalo ani frflanie detí a ponosovanie sa rodičov. Čo už len zmôže jedna roztečená, špinavá snehová vločka? Nič. V mojich ďalších dňoch dominovala čierna farba. Na svete ma držalo už len to, že som sa ukrývala v strede snehuliaka, alebo toho, čo zo snehuliaka zostalo. Deň, keď odídem sa neodvratne blíži. Pred chvíľou mala guľa v ktorej sa nachádzam veľkosť tenisovej loptičky, no teraz sa veľkosťou podobá na malinký hrášok. Už som zostala len ja. Moje, kedysi tak nádherné nadýchané šaty, teraz … miznú. Jednoducho sú a v druhom okamihu už nie sú. Už nie som ani ja. Som iba malá, špinavá mláčka na trávniku.